Prichádzali ostatní nocľažníci, po jednom, po dvoch, po troch, zberali sa spať, ale po mojom harpunárovi ani chýru ani slychu. „Krčmár!“ skríkol som. „Čo je to za chlapa — to sa vždy vracia tak neskoro?“ O chvíľu mala udrieť polnoc. Krčmár sa opäť sucho uchechtol a zdalo sa, že do smiechu ho šteklí čosi, o čom ja neviem. „Čoby,“ odvetil, „s kurami zalíha, s kurami vstáva. Raná hodina , zlatá hodina, toho sa drží . Ale dnes večer išiel kramáriť a kde ho čo drží , to vie len on . Asi sa mu nedarí predať hlavu.“ „Predať hlavu! Na také balamutenie si vyberte niekoho iného!“ odsekol som a už vo mne vrelo. „Teda podľa vás v túto požehnanú sobotnú noc, či skôr nedeľné ráno, chodí po meste a predáva hlavu, čo?“ „Ako vravíte,“ prisvedčil krčmár. „Ale povedal som mu, že tu nepochodí, trh máme. Melville, Herman: Biela veľryba. Bratislava: Petit Press 2006. 585 s. Preklad: Otakar Kořínek

Z múdrosti predkov: Kto zavčasu vstáva, Boh ho požehnáva. Kto zavčasu vstáva, plné truhly máva, lebo ranná hodina – zlatá hodina. Vraj hodina ranná zlato donáša a naisto lepšia ráno hodina ako večer tri – také bolo zmýšľanie našich predkov. Náš ľud nešetril slovami uznania o pracovitom, usilovnom človeku, ktorému robota ide od ruky. Vedelo sa, že kto chce mať, musí o to dbať, lebo kde sa nič nezaseje, tam sa nič nenaveje. http://hn.hnonline.sk/2-20464225-k10000_detail-e4